Ráno nás dvorný budič Dano prebpral okolo 6:30 do sychravého počasia-ono tie výškové metre sa tu, aj keď v máji, dajú poznať. Veci, čo sme si večer oprali a nechali na noc vysušiť vonku na sušiaku preto boli vlhké. Čo však bolo smutné najviac a pre mňa, moje cyklonohavice boli mokré úplne. Preto jediná možnosť bola navliecť si také futbaltrenky ako jedinú náhradu....Pre miesto, kde chrbát končí a začína sa tej časti tela nadávať to bola zlá voľba. To nech je ponaučenie pre mňa , aj pre ostatných diaľkových cykloturistov- vtedy som ešte netušil, koľko trápenia si spôsobým nesprávnym oblečením. Ďalšia dôležitá vec: každé oblečenie na bicykel treba mať zdvojené. T.j. dva dresy, dve tričká , DVOJE CYKLONOHAVICE, ponožky tiež. Dosť teórie-hop na bicykle! /vo futbal trenkách-Ľuboš/ Prešli sme sa po najvyššie situovanej železničnej stanici na Slovensku - 845 m.n.m. Zo stanice vedie úzkorozchodná ozubnicová železnica na nami prejdené Štrbské Pleso. Pri hľadaní raňajkomiesta sa Dano vyparil. Do Štrby sme teda pedálovali len ja a Miro. V čase, keď sme tadeto prechádzali tak bolo po oboch stranách cesty veľa tatroviek a prebiehal tu čulý stavebný ruch-čo tu bude stáť sme vtedy ešte nevedeli zistiť... Menším kopčekom sme prešli do dedinky Štrba. Potraviny-to bola prvá otázka položená tete, ktorú sme oslovili po ceste, p nasmerovaní - znova dole kopčekom. Teta vedela, pomohla. Na to, že bolo niečo po siedmej hodine rannej už boli aj otvorené. Hneď oproti bola malá krčmička, dvere boli otvorené. Tak Miro išiel po čaj so šlahačkou/ahoj Cyklorudo/ Bolo však ešte zatvorené. Vďaka milej pani výčapníčke sme však neobišli naprázno. Danovi som volal kde je....našiel nás s problémami, ale aspoň celkom rýchlo. Po našich kúpených raňajkách, ktoré sme bez problémov zjedli pri stolíkoch krčmičky sme plánovali cestu smer vodné dielo Čierny Váh. Hneď v Štrbe sme nevedeli ako sa dostať na správnu cestu. Miro sa ukázal ako navigátor, jeho pravidlo asi znie-pri strate orientácie je prvá cesta do kopca ten správny smer. Dali sme sa teda miernym stúpaním po novom asfaltovom koberci do pedálovania.. Až doma pri študovaní mapy som zistil, že to bolo zrovna na opačnú stranu - na Važec. Po pravej strane na nás stále pozeral Kriváň Jeho 2492 m nás ešte dlho sprevádzalo na cykloceste. Po krátkom čase po novom asfaltovom chodníku nás krátky zjazdík dostal do Važca-táto obec vznikla kolonizáciou v 2 polovici 13 storočia. V roku 1931 tu bol veľký požiar, ktorý zničil takmer všetky drevené domy ktoré tu stáli... aj tak sa tu ešte stále nachádzajú pekné drevenice s vývesnými štítmy na priečelí ako z 18 storočia.. Všimli sme si aj tabuľku upozorňujúcu na blízku Važeckú jaskyňu objavenú v roku 1922. Celková dĺžka tejto jaskyne je 400m, pre verejnosť je vyhradených 300 metrov. Nacházajú sa v nej excentricky rastúce stalaktity. Nebol však čas na prehliadku. Tu totiž pomaly vyvstal problém so stratou smeru.... Jediný kultúrny zážitok bol teda rozhovor s tetou, ktorá nás nasmerovala na správny smer k vodnému dielu Čierny Váh. Trocha však precenila naše bicykle. /hlavne Danov/. Po počiatočnej ceste s povrchom z asfaltu to ešte išlo. 100 metrov a cesta sa zmenila na povrch typu "výsadok ľudkej osádky na červenej planéte-Marse. Tu asi jediný krát nečakali Dano a Miro na mňa, ale ja s Mirom na Dana....raz darmo-cesťak je na cestu! Táto cesta je vhodná pre horske bicykle-dá sa prejsť aj s cesťákom, veď dvaja členovia cyklocesty sú toho dôkazom, ale je to utrpenie pra jazdca a aj pre bicykle s cyklobrašňami. Celkovo nás táto Mirova "orientácia v teréne" stála 15km lesných ciest, chodníkov. Ale určite lepšie ako niekde kľučkovať medzi autami. Po týchto cca 15 km sa ukázala znova asfaltka. Stále sme ale nevedeli, či ideme správne. Na chvíľu sme zastavili, počkali na Dana-o pár minút sa objavil ! Ešte som to nevedel, ale táto lesná vložka znamenala moju stratu plánov ciest, teda všetkého čo sme prešli a ešte mali prejsť. Boli u mňa v karimatke, museli vypadnúť niekde pri tlačení do kopčeka...Nájde ich nejaký macko a vydá sa za nami-haha.. Teda už po asfaltke-mierne rozbitej ideme ďalej, takmer sústavne z kopca. Z ničoho nič sa vyrútila spoza záktuty tarovka aj návesom-vodič na úzkej ceste ani nespomalil-pirát jeden. Uskočíť nebolo kam, cesta bola naozaj úzka. Hútali sme odkiaľ a kam sa ponáhľa. Dole, keď nám les zakýval na rozlúčku nám bolo jasné "odkiaľ a kam"....Píla - a dobre veľká-tu končia majestátne stromy z Kozích chrbtov-tak sa volal "chrbát" ktorým vedie cesta z Važca k nádrži Čierny Váh. Pri vodnom diele sme sa zastavili, spravil som fotku-nezaslúži si predsa najvyššie položená vodná elektráreň v bývalej ČSFR len tak preletieť okolo. V Kráľovej Lehote prišlo moje zistenie "vyparenia" plánov cesty. No čo, aj horšie sa mohlo stať /brum-brum, napríklad/. Posilnili sme sa B12-kou, trocha najedli a vydali sa na cestu cez Hybe, Liptovský Hrádok. No a znova cez Liptovský Mikuláš, kde síce majú cyklisti na ceste pre seba vyznačený pruh, len tá premávka je hrozná.....Toto bol jeden z najhorších úsekov cyklodovolenky, ďaľší nás čakal pri ceste zo Žiaru n/Hronom na Žarnovicu-ale o tom neskôr. Po prekonaní Liptovského Mikuláša pokračujeme cez dedinky Galovany, Gotovany a Ľubelu. Zastavili sme sa až v Partizánskej Ľupči.. Za SNP zohrávala táto obec dôležitú úlohu-svedčí o tom aj pamatník ktorý tu je. Ľupčianska dolina-jej dĺžka 17 km nás čaká teraz na zdolanie. Počasie však svedčilo o tom že nám trom pribudne aj ďalší spoločník-dážď. Už dávnejšie sa objavili ťažké, olovené mraky. Cesťáci "nahodili" preto vyššie otáčky. Cesta prechádza po tichej komunikácii s malou premávkou. Sem tam auto, motorka. Cyklistov sme celú cyklocestu stretávali málo. Myslím takých ťažko naložených ako my. Prechádzali cme cez vysoké jedľové, smrekové, bukové porasty. Kde tu na ceste bola zastávka autobusov, rozpadnuté drevenice. Cesta sa začne asi po 3 km pomaly dvíhať k nebu . Tu idem znova celkom sám, Dano už je ďaleko predo mnou, pri Mirovy som rátal, že je s ním. Keď však začalo popŕchať z mrakov visiacich na nebi a z toho následne aj pekne pršať, zastal som. Bicykel odstavil pod stromy a čakal čo bude ďalej, Po 10 minútach prišiel Miro. Bol ešte niekde za mnou. V dvojici sa čakalo lepšie, pomaly sa začalo počasie umúdrovať. Rozhodli sme sa pokračovať, síce pomalšie, cesta bola plná vody. O chvíľu sme však stáli opať-Dana zastihla prehánka a čakal schovaný len asi 500 metrov od nás - tiež pod stromami. Pridali sme sa teda znova aj mi znova....Dážď po 1 hodine ustal, pršalo na nás už len zo stromov. Tak hajde ďalej! Stúpanie pokračovalo. Nie je veľké-maximálne.10%, ale povrch cesty sa zhoršil, malé jamy, kamienky zasahujúce aj do polovice cesty /asi pozostatok zimného posypu/. Znova začalo pršať. Cesťáci pridali, som opať sám, moja rýchlosť do kopcov nie je pre cestné bicykle. Z jednej zo zatáčok sa na mňa vyrútil linkový autobus aspoň 60-kou. Vyhol som sa len tak-tak.. Začal som mať toho dosť-ani okolie som už neobdivoval-to je čo povedať. Pomaly som bojoval s cestou na sedlo Prievalec. Rozmýšlal som maximálne tak o nesmrteľnosti chrústa. Z myšlienok ma vyrušil hukot a zatrúbenie. Zasa ten autobus!!! Išiel po 1 hodine znova-tentoraz však zákerne, od chrbta.. Cestu si znova pomýlil s pretekárskou dráhou.. Hore v sedle je detská ozdravovňa., asi tam viezol malých pacientov a takto ich zabával..... Pred koncom som veru aj tlačil-nie preto že by som nevládal, ale mal som toho naozaj plné zuby !!! V peknom počasí, ktoré dúfam Vy budete mať, to bude zaujímavá časť cyklocesty….. Hore v sedle Prievalec /1100mnm/ ma Miro predsa len na moje prekvapenie počkal. Aj uraziť som ho chcel nejakým tým zahraničným slovom, aj nožik som chcel otestovať na jeho rebrách, ale keď som videl, ako sa na mne smeje-zlosť ma prešla. "Dano je už v Liptovskej Lúžnej" informoval ma. Trocha oddychu a začali sme sa spúšťať po mokrej ceste. Nedalo sa ísť rýchlo, Miro nemá na bicykli blatníky. Pri pomalom zjazde za škripotu bŕzd nás prekvapili na kopcoch pri ceste potulujúce sa ovečky. Valasi tu boli tiež. Zastali sme a ja som išiel skúsiť šťasie, či by mi nepredali dobrý syr alebo bryndzu. V jedinej maringotke mladý chalan-pekne som pozdravil, popýtal sa čo a ako. "Nieee, nemôžem Vám dať nič - sklamal ma!!! Škoda, možno inokedy. V Liptovskej Lúžnej nás Dano čakal, boli ešte otvorené potraviny. Pokúpili sme si niečo na zahryznutie. Dano sa opýtal na cestu, či je to Liptovskej Osady stále z kopca/to asi kvôli mne...z kopca/. Po ubezpečení že áno, prepedálovali sme sa až do tejto dedinky. Ubytovanie bolo vybavené hneď-už od Štrby nebudete mať problém s ubytovaním v domoch-v každej dedine je ich vždy niekoľko s tabuľkou "ZIMMER FREI". My sme teraz bývali v rodinnom domčeku na poschdí-vedľa nás boli ubytovaní iný hostia, tuším z Poľska. Ale nevideli sme ich. Izba, kde sme bývali mala vlastné WC a kúpeľňu. Po umytí sme sa vydali na "lov". Kúsok od násho dnešného domu je podnik kde nás rada privítala dievčina-nebolo tam okrem nej ani človeka. Keďže Dano presne pred domom kde spíme dnes v noci spadol-bicykle ho prevážil do strany a už nestihol vytiahnuť nohu z nášľapného pedálu-pijeme červené vínko. Na doplnenie červených krviniek. Ja a Miro síce nemáme odraté kolená, ale prevencia tiež nezaškodí, že? Domov sme sa vracali už dosť neskoro, bránka našťastie bola otvorená. Aby som nezabudol, cena za ubytovanie bola 160 Sk na osobu a noc.

SUMÁR 3 DŇA DÁTUM: 27.MÁJ 2003 LOKALITA: TATRANSKÁ ŠTRBA-LIPTOVSKÁ OSADA CELKOVÝ ČISTÝ ČAS: 6:48:02 /7:00-18:00/ PREJDENÉ KM:96.99 MAX RÝCHLOSŤ:49.5 PRIEMERNÁ RÝCHLOSŤ:14.2
4 DEŇ - 28.MÁJ 2003

Vstávanie štvrtého dňa cyklotúry prebehlo hladko, aj napriek včerajšej neskoršej večierke. Rýchle pobalenie, rozlúčenie sa s ujom domácim a dali sme sa hľadať potraviny. Sláva, sú tu hneď vrdľa a aj otvorené. Raňajkovali sme na odpočívadle pri pumpe.. Za Liptovskou Osadou smerom na Donovaly. Po prezretí mapy dnešnej etapy-Dano sa rozhodol pre prechod cez Donovaly-ja s Mirom pre sedlo Veľký Šturec-Mirovy túto cestu odporučil kamarát. Miesto stretnutia s Danom -motorest Šturec. Dano teda vyrazil priamo na Donovaly, my s Mirom na Nižnú Revúcu. Na rozohriatie je tu pre Vás hneď na začiatku pekný niekoľkoprecentný kopček-je ale našťastie krátky-ináč by ma tlačenie bicykla neminulo. Nižná, Stredná a Vyšná Revúca boli kedysi tri dedinky. Dnes to jedna dlhá pod názvom Liptovské Revúce v dĺžke asi 5km. V poslednej dedinke, Vyšnej Revúcej bol zrovna predajca maskáčov-normálna bratislavská miletičkovská kvalita-mal úspech. Tá zelené farba nás s Mirom asi poplietla-nevedeli sme ako ďalej-vpravo? vľavo? priamo? Dobrá teta nám po opýtaní poradila.. "Áno, táto cesta tu vľavo ide na Veľký Šturec, cesta je bez problémov. Môj známi tadiaľ išiel bezproblémov s autom.." Tak sme teda poďakovali a zatočili doľava. Zo začiatku je cesta asfaltová. Neskôr asi po 2 km sa mení na hlineno-kamenistú. Ale tvrdú.. Nerobí problém ani cesťákom. Čo ale nasledovalo po ďalších 2 km...Teta nám zabudla povedať, že ten jej známy tu síce išiel s autom-ale asi s Land Roverom-slávnym anglickým a podľa mňa jediným pravým "teréniakom". Noo, o autách tu asi nemám písať, tak teda ideme rýchlo ďalej. Zablúdenie za Važcom bolo oproti tomuto prechádzka ružovým sadom! Diery v ceste, kamene. Najprv menšie, po čase veľké. Miro už tlačil, tak som sa pridal aj ja. Chvíľami je cesta lepšia, láka to znova nasadnúť na bicyklel. Ale po 20-30 metroch sa znova nedá ísť ináč ako pešo. Neskôr som sa z knižky vydavateľstva Dajama dozvedel, že ide o cestu kedysi spájajúcu Ružomberok s Banskou Bystricou! Teda poviem Vám - musela to byť zaberačka v minulosti pre koníky. Ktovie kedy ju vybudovali-to už som sa z knižky nedozvedel. Po ceste na sedlo sme nestretli ani jedného človeka. Len my. Bicykle dostávali dobre zabrať, svoje robily aj ťažké cyklobrašne vzadu. Aj keď slnko pálilo už od rána, v miestach kde sme išli bol tieň. Vysoké stromy nepustili lúče až k nám a chránili nás pred nimi. Cesta po ktorej sme išli je asi 2 metre šíroká. Pod nami sa pred vrcholom rozprestiera len zráz a hlboko, hlbok nič. V niektorých miestach sú vrcholce stromov na úrovni cesty. Cesta stále mení smer a kľukatí sa o 180°. Každé stúpanie raz skončí a aj tu to tak je-sedlo Veľký Šturec/1072 mnm/ nás privítalo aj s autom odparkovaným pri ceste na tráve-zaujímalo by ma ako sa tam s ním dostali-možno to bol ten známi tety z Vyšnej Revúcej. No-bolo pomaly poludnie a my sme mali za sebou len slabých 15 km. Tri hodiny nám trval "výstup" na sedlo Veľký Šturec. Cesta dole je zvládnuteľná za 1 hodinku. Ale je to "jízda se vším všudy".. Cesta zo sedla smerom na Motyčky je už zjazdnejšia, ale aj tak je to stále ťažký terén. Na tejto strane je to vačšinou pieskový podklad-niekde sa predné koleso zaborilo pekne hlboko. Párkrát to ďaleko od pádu či už mňa alebo Mira nebolo. Celý zjazd sme zvládli v sedlách, ale brzdy a prsty dostali dobre zabrať. Boleli ešte na obede v rešturácii Šturec . Táto cesta je dobrá pre horské bicykle, alebo najlepšie je vyjsť do sedla pešo-vtedy to bude nezabudnuteľný zážitok. Po zdolaní sedla sa napojíte na cestu vedúcu z Donovál-tú cestu ktorou sa vybral Dano a ktorý ktovie kde už bol. Závisí na každom z Vás ako sa rozhodne-či radšej pôjdete po preplnenej ceste s autamy, autobusmy a kamiónmy alebo tak ako Miro a ja peknou prírodou. Výber je Váš. Stúpanie na Motyčky je tiež zaujímavé-hneď na začiatku 12%. Mierime k Harmancu, Dano už musí byť dobre nervózny kde sme-na ceste na sedlo nebol signál na mobiloch-preto sme mu nemohli povedať čo sa deje. Za Harmancom je premávka znateľne silnejšia, okolo harmaneckého závodu sme prefrčali. Nepotrebovali sme využiť služby ich výrobkov...Čim bližšie k Turčianskym Tepliciam - viac áut. Ale stále nás obchádzali s rešpektom. Z Horného Harmanca sa cesta začala znova kľukatiť Pánu Bohu do okien-7-8% nie je nič moc ale tu sú pekne tiahle asi na dĺžke 8 km . Taká Pezinská baba na dvakrát. Po ceste som minul aj brigádu vezňov ktorý opravovali krajnice-strážili ich muži zákona-nevedel som že aj dnes sa odsúdený takto zapájajú do práce. Počasie sa cestou na sedlo Malý Šturec /890mnm/ znova začalo k cyklistom správať macošsky. Znova tie tmavé, olovené mraky! V sedle ma čakla Miro-odfotil som si tabuľku s nadmorskou výškou, pekný suvenír. Pri zjazde nás aj zastihol dážď, pekne sa ochladilo. Zastavili sme sa, nech sa oblečieme, zatiaĺ len návleky. Do motorestu sme prišli troch zmoknutý-nasledoval neskorý obed už aj v spoločnosti s Danom, ktorého zachytil dážď tu. Po obednej prestávke nás čakal posledný ťažký úsek-cesta do Kremnice. Celé je to o miernom stúpaní-v peknom počasí to je určite úsek do pohody. Ale po pár kilometroch nám znova začalo pršať. Ja som sa znova nachádzal v mojej "kríze". Zastavil som aby som si navliekol pršiplášť. O 5 minút prestalo pršať. Zastavil som - pršiplášť išiel dole. Idem daľej, po 10 minútach znova dážď. Zastavil som teda na zastávke, kde bol aj Miro a spolu sme čakali čo bude ďalej. Vytrvalo pršalo, tak znova do pršiplášťa/s tým, že dole ho nedám ani keby dve slnká naraz začali svietiť/. Kopček vytrvalo pokračoval ďalej, znova som bol sám, pršalo, autá otravovali. Tu som začal uvažovať, či cyklotúru nevzdám-malo zmysel ísť ďalej? Miro s Danom vpredu, ja sám, zasa tie autá....A aby som nezabudol, prestalo pršať...Už presvedčený, že pri najbližšej zastávke na pišpauzu volám tým dvom a oznámim im koniecm, som zdolal vačší kopček a dal som sa zastavovať pri autobusovej zastávke. A čo nevidím, obaja "stíhači" stoja pri nejakej odbočke. Od Dana som sa dozvedel, že je to cesta na Krahule. "Asi 1 km odtiaľto je stred Slovenska-ideme sa pozrieť"? pýta sa Miro. "Je to len nejaký kameň-nič iné" Danova odpoveď. Teda stred Slovenska sa nekonal. Ja som aj zabudol na ukončenie cyklotúry- pred Vami už je totiž len zjazd do Kremnice! Taký som bol prekvapený , že som na to naozaj nepomyslel. Na Kremnicu som sa tešil tiež. Je to pekné historické mesto-kremnická mincovňa a jej dukáty patrili v 14-16 storočí k najvyhľadávanejším platidlám v Európe. Zlato sa tu dolovalo už v 11.storočí a ťažba bola zastavená až v roku 1970. Študovali a pôsobili tu mnohý významný slovenský spisovatelia. Teda po zjazde sme vstúpili do tohto niekdajšieho slobodného kráľovského mesta.

"Teraz nasleduje opis toho, čo som zažil v Kremnici"

1.NAŠLI SME BANKOMAT NA VYBRATIE PEŇAZÍ-MIRO 2.NAŠLI SME CYKLOPREDAJŇU NA OPRAVU BICYKLA-MIRO 3.NAŠLI SME KEMPING-DANO+MIRO 4.V KEMPE NEBOL SPRÁVCA-MIRO+DANO NAVRHLI KEMP KÚSOK ZA KREMNICOU. 5.OPUSTENIE KREMNICE -BEZ MOŽNOSTI NÁVRATU.....BON VOIAGE

To bol teda "nekrátený" opis toho čo sa udialo v Kremnici, keďže nechcem nadávať, tak len toľkoto-bez komentára. Ďaľší kemp za Kremnicou bol vyhorený. Len domčeky, tie, ktoré neboli zasiahnuté plameňom mali pootvárané dvere a rozbité okná. Smutný pohľad. Ako tak pozeráme na tú spúšť-aha ho!-páv. A nie jeden, najmenj traja. Neviem kde sa tam nabrali. Alebo len simbolizovali páviu pieseň za Kremnicou? To by ale skôr mali byť labute. Takže teraz sme rozmýšlali čo ďalej. Vrátiť sa do Kremnice do kempu bez správcu alebo pokračovať do Žiaru nad Hronom? Do Žiaru to bolo ešte 15 km. Takže vyhralo okresné mesto, ktoré vzniklo v roku 1951 v súvislosti s výstavbou jedinej hlinikárne v bývalej ČSFR. Česi sem naozaj napchali všetko svinstvo! Cesta ale prebehla v dopravnej špičke našťastie bez problémov. Stúpaním od Kremnice vstúpite rovnako ako my traja do Žiaru nad Hronom.Cestu do ubytovne ZSNP US, S.R.O. nám poradil a aj ukázal domorodec. Išiel pred nami s autom a priviedol nás až pred bývalé internáty. To bola rýchlosť - kde sa vo mne nabralo po skoro 100 km toľko síl?! Ubytovanie prebehlo bez problémov, bicykle nám povovlil pán informátor odniesť na izbu-dokonca otvoril nákladý výťah, ktorý nepužíva nikto iný. Asi len majiteľ...Von na prehliadku mesta sa nám nechcelo-tak sme si očistili na balkóne bicykle. Po nich sme sa očistili my a išli sme spať-bola to ťažká etapa! Cena za izbu s WC a kúpeľňou na jednu noc a osobu - 250 Sk.

SUMÁR 4 DŇA DÁTUM: 28.MÁJ 2003 LOKALITA:LIPTOVSKÁ OSADA-ŽIAR NAD HRONOM CELKOVÝ ČISTÝ ČAS: 7:11:57 /7:00-19:00/ PREJDENÉ KM:99.07 MAX RÝCHLOSŤ:63.0 PRIEMERNÁ RÝCHLOSŤ:13.8 /TO TA ŠTUREC-TA NĚ?/
5 DEŇ - 29.MÁJ 2003

Ráno nás prekvapilo už o 6:00 pekným slnečným počasím. Tento deň išiel Dano s nami naposledy. Z cieľa dnešnej etapy-Duchonky pôjdeme ďalej len ja s Mirom. Dano pôjde rovno domov. Po odhlásení ideme do prvých potravín, Miro spravil nákup. Čokoládu zjeme hneď, hlavné raňajky si necháme na najbližšie odpočívadlo. Rýchlo preč zo Žiaru, nebolo tu zle ale znova je tu taká Mikulášska premávka. Po pravej strane je nejaký vysoký kopčisko-oranžový myslí je-to je pohľad... Srdce ochrancu prírody musí zaplakať. Ideme dosť rýchlo, asi 30km/h - autá nedovolia inak. Spojnica so Žarnovicou je extrémne plná-kmióny, kamióny, kamióny. Pri predbiehaní nedbajú, že v protismere ide tiež kamión. Veď cyklista uhne. Len keby bolo kam. Cesta je úzka, žiadna krajnica, len skok 20centi priamo do prachu a bordelu po autách a ich majiteľoch. Celú cestu som tŕpol aby sa nám niektorému niečo nestalo. Odpočivadiel je popri ceste dosť, ale neodporúčam zastaviť pri nich-výfuky áut Vám to ani nedovolia. Takto cesta prešla až do Žarnovice. Tu sa automobilisti ukľudnili-v parčíku sme si dali raňajky čo sme si kúpili ešte v Žiari n/Hronom. Po raňajkách pokračujeme na Veľké Pole. Mne a Mirovi ale ešte treba čaj so šlahačkou. Tak staviame v Horných Hámroch. Krčma pri ceste má sice dvere otvorené, ale keď som vpálil dnu a poprosil dve B12 netvarili sa nadšene. Vysvitlo, že otvárajú až o 14:00. Hrôza-ako to môžu vydržať miestny až do druhej bez tejto inšancie? Dobrá pani výčapnička ale neodmietla a dala nám. Po pive. Keď odchádzala, ešte stihla zakričať nech jej poháre odložíme na okno za mreže. Tak sme aj urobili a poď ho ďalej. Cesta pod Veľké Pole /556mnm/ je zvačša rovinatá, takže sme všetci traja spolu. Až za dedinou Veľé Pole nasleduje nie dlhé, asi 2,5 km stúpanie, ale je to statočných 10%. Po tyćh 2,5 km sa dostanete z 556 m na cca 800 m!!! Tlačil som-posledných 50 metrov. Odmenou mi bol nádherný panoramatický výhľad na kus Pohronského Inovca. Po výšlape samozrejme nasleduje skoro vždy zjazd-aspoň tu to tak je. Klesaním sa dajú pekne ušetriť sily-prechádzame cez Hornú Ves na Oslany. Tu odbáčame vľavo na Partizánske. Po Malých Uherciach, kde sme sa zastavili pri pamatníku SNP a chvíľu si oddýchli, ideme teda na Partizánske, ktoré len preletíme, premávka je tu malá-aspoň tu som sa pripravoval na viac áut...No nechýbali mi, to mi verte! Ďalej nasledovali v rýchlom slede dedinky Žabokreky, Rajčany, Horné a Dolné Chlebany. V Krušovciach sme zablúdili, respektíve Miro a Dano sa nevedeli dohodnúť ako sa dostať na smer Duchonka. Tak sme dali na Mira a vydali sa po jedinej správnej ceste-kam asi?! Samozrejme do kopca. Taký som ostal prekvapený, že aj preradiť na ľahší prevod som nestihol! Tak kopček znova nadomnou vyhral a tlačilo sa. Cesta to bola pekná, škoda len že sa zmenila na poľnú... Táto terénna vložka nás stála asi 7 km polí v okolí Krušoviec. Aké to ale boli polia-hrali všetkými farbami, tu je žltá, tam do diaľky všetko červené, tu zelené, modré....Vynorili sme sa pri dedinke Norovce. Tu nám dobrá teta čo išla z cintorína povedala ako sa máme dať dalej na Duchonku.. Cez Šišov, Libochovu, Veľké Hoste, Pochabany, Malé Hoste som išiel v spoločnosti Mira. Dano sa zasa trhol.. V Zlatníkoch nás Dano čakal-už sa pýtal na smer ako ďalej. Vraj na Duchonku to je už len z kopca. Neviem, neviem či sme znova nezablúdili, ale v tom smere bol kopec ako na horskej etape na Tour de France. Aspoň 13%-statočných 300 metrov-kľučkoval som z ľava do prava ako opitý. Samozrejme zhora muselo ísť auto-staré kilečko, t.j. Škoda 100MB. Dole išiel ako by nemal brzdy... Za Zlatníkmi klesanie odmenilo našu výdrž. Dostali sme sa na rázcestie-kam teraz?! To sa Dano nedozvedel keď sa pýtal na smer ešte v Zlatníkoch. Miro sa snažil niečo navrhnúť, ale po skúsenostiach Štrba+Krušovce bol teraz prehlasovaný. Ideme po asfaltke, vľavo je nejaká vodná plocha-je to vodná nádrž Nemečky. Pri ceste bol čerstvý kríž aj s kvetinkou. Rozmýšlali sme čo sa asi prihodilo. Prečo skončil niekomu život na takom peknom mieste a ako? Veľmi rýchlo sa môžme aj my pominúť z tohto sveta, všetko sa môže skončiť v jednom okamžiku-priateľstvo, láska, život... V smutnej nálade ideme ďalej. Cesta nás priviedla do Nemečiek. Pri ceste bolo veľa áut ktoré čakali na svojich pánov. Páni a dámy zatiaľ oberali jabĺčka zo stromov popri ceste. Malým 8% stúpaním sa dotanete do Prašíc. Velušovce, Závada a už hľadíme v diaľke na zrúcaninu hradu-Topoľčianskeho. Klesanie s hradom po ľavej ruke nás privedie pred spustenú rampu do kempingu Duchonka. Už tá rampa nám dáva vedieť ako tu dnes poriadime. Až po dobrom polhodinovom trmácaní sa aj s bicyklami po lese sme začuli zvuky. Tešíli sme sa však predčasne-to len opravovali/pripravovali?/ stavbu na letnú sezónu. Slovensko je super-letná sezóna...my sme sem dobicyklovali 29 mája a tu "skapal pes". Ešte sme sa troch potúlali priamo pri vode-špinavá ako čert. Keď to tu dostavali v roku 1966 asi netušili ako to bude vyzerať ani nie po polstoročí...voda má vraj hlbku až 9,1 metra ale mňa by nikto neprinútil skočiť do tej "polievky". Tak a čo teraz? Rozhodli sme sa /na moju veľkú radosť/ pre spanie "na divoko" Našli sme si prijateľné miesto pod strechou na jednej verande. Našťastie aspoň tie domčeky nerozobrali a ostali v pôvovdnom stave. Pre prípad dažďa odporúčam aj Vám vždy takéto riešenie. Spanie pod akou-takou ochranou pred dažďom. Žalúdok sa však začal hlásiť tiež, našťastie pri vstupe si Miro a Dano všimli reštauráciu. S malou dušičkou sme sa tam vybrali. Na veľké prekvapenie bola otvorená. Hneď sa nás ujala milá obsluha. Pri objednaní nebolo o čom: B12 na doplnenie pitného režimu a proti komárom tiež, že! Podarilo sa nám aj vykonať základnú hygienu v umývadle na WC. Veľmi sme to tam nezašpinili, naozaj. Jedlo nám chutilo, porcie dávali obrovské-ešte štastie, že ja rád vymýšlam. Ináč na stôl by bolo problém dať 3 taniere veľké ako záchranné koleso z Titanicu. Objednal som si totiž vyprážaný plnený syr, dvojitú porciu opekaných zemiakov a dvojitú porciu tatárskej. Kým to mne priniesli Dano a Miro už dojedli svoje porcie. Také opekané zemiaky ako mi priniesli tu, som nejedol ani nepamatám. Pomaly nám klipkali oči, keď tu zrazu - Pohyb! Bicykel...a cyklistkaaaa. Zamierila si to rovno k našim bicyklom. Pekne sme sa pozdravili a nadviazali kontakt. Dievča-volala sa Majka nemala inú možnosť len si prisadnúť ku nám! Vrana k vrane sadá, že?!Teraz to myslím v tom dobrom slova zmysle-samozrejme. Vysvitlo, že dlho pracovala v zahraničí. Dobre si s ňou rozumel hlavne Dano. Ich vedomosti o talianskych sedlách boli udivujúce. Samozrejme, že Majka si musela s nami potykať a následne to zapiť. Bránila sa dlho!!! Pekne sme sa rozprávali o všetkom možnom, no šero bolo čím ďalej vačšie, Majka sa teda rozlúčila. S Danom si vymenila telefónne čísla-mala prísť do Bratislavy. Či prišla, neviem-Dano je tajnostkár. My sme pokračovali ďalej, spať sa nám ešte nechcelo. Okolo deviatej večer dorazili na diskoteku také ...nástky. Zasa dôvod ostať a kochať sa ....Škoda že to po pár hodinách vzdali a zmizli rýchlejšie ako sa objavili. Riadiac sa heslom: "Intelektuál nechodí spať v ten istý deň kedy vyšlo slnko" sme zaplatili a hlavne za svetla z môjho bicykla sa naša dnešná/vlastne už včerajšia/ etapa skončila. Zaspávali sme po prvý krát pod miriardou hviezd na nebi. Dobrú noc....

SUMÁR 5 DŇA DÁTUM: 29.MÁJ 2003 LOKALITA:ŽIAR NAD HRONOM-DUCHONKA CELKOVÝ ČISTÝ ČAS: 7:04:22 /7:00-19:00/ PREJDENÉ KM:117.53 MAX RÝCHLOSŤ:61.0 PRIEMERNÁ RÝCHLOSŤ:16.6
6 DEŇ - 30.MÁJ 2003

Ráno na Duchonke-posledné raňajky s Danom. Prešli sme spolu niečo cez 450 km. Dano ide priamo domov do Lozorna-Miro a ja pokračujeme smerom na Piešťany. Ešte sme sa rozhodli prezrieť si Topoľčiansky hrad. Dnes je to už zrúcanina, ale v čase vzniku-v prvej polovici 13.storočia bol určite dominantou celého okolia. Totiž dostať sa k nemu po strmom 8-11% stúpaní je problém aj dnes v čase asfaltovej cesty. Ktovie aká cesta tu bola v roku 1250....Cesta k zrúcanine vedie dedinkou Podhradie. Po prekonaní kopca-sčasti aj tlačením, pritom som však prehodil pár slov s miestnym obyvateľom ma vítal Miro na vrchu pri potravinách. Sladká odmena za zdolaný kopček vo forme zmrzliny teda samozrejme nesmela chýbať!. Ja by som sa vybral aj priamo na hrad, ktorého stupňovitá veža by za to stála. Stačiť mi však musela len fotka a hneď sme teda uplatnili gravitačný zákon v praxi - pre zjazd....Pekná cykloturistika Vás čaká pri prejazde dedín Závady, Velušovce. Málo áut, pekné okolie. V pravo ešte stále Topoľčiansky hrad na brale, vľavo pohľad do diaľky dáva tušiť že sme v pohorí Považského Inovca. V Jacovciach /tu sa narodil Miroslav Šatan,že baby?/ nás značka nasmerovala do prava na Kuzmice. Ďalej to sú Malé Dvorany cez ktoré sme sa dostali na Bojnú. Už tu niekde sa začala hlásiť moja zadná časť tela. Dôsledok zlého oblečenia na začiatku tretej etapy v Tatranskej Štrbe. Viac som sa začal venovať tomu ako sedieť v sedle pokiaľ možno čo najpohodlnejšie. To má však za následok určitú priamu úmeru-viac sa venujete sedlu a bolesti-menej okoliu....tak to bolo aj pri mne. Pred Nitrianskou Blatnicou je prvý vačší výstup-12%. Predpovedá blížiaci sa Považsky Inovec-zatiaľ len peknú pastvu pre oči. Ďalšie výškové metre Vás čakajú pred Radošinou, v Radošine a za Radošinou /216mnm/. V obci je nezamŕzajúce jazero s prameňom vlažnej minerálnej vody. V motoreste Čertova pec sa dá dobre najesť a nabrať silu pred nasledujúcim stúpaním na sedlo Havran. Aj my sme to využili. Ja som však nevedel, čo ma čaká a tak na obed mi priniesli môj štandard-vyprážaný syr, dvojitú porciu opekaných zemiakov a tatarskú omáčku. Nooo, do sedla sa mi preto išlo ťažko-je tu aj dosť veľká premávka-kamióny a autobusy. Ale celé stúpanie som vydržal v sedle bicykla-ináč to tu však asi ani nejde. Zosadnúť a tlačiť som nemal chuť-tie autá by ma asi "zvalcovali". Ani s %-ami to nie je také vážné. Zjazd ponúka 14% klesanie, teda pozor! Zastavíte sa až v Banke. Nie že by sme nezabrzdili a skončili neplánovane v penažnom ústave-takto sa volá dedina pred Piešťanami. Už pred cyklocestou som sľúbil návštevu kamarátke u nej v Piešťanoch. Akosi mi však nepovedala že má nové telefónne číslo a tak som sa ja mohol snažiť volať a volať a volať....Stretnutie sa nekonalo. Pokračujeme teda ďalej-svetoznáme kúpeľné mesto Piešťany ostalo tiež bez prehliadky. Je tu balneologické múzeum-pod týmto názvom sa skrýva expozícia o prírodných liečivých zdrojoch a minulosti kúpeľníctva na Slovensku. Teda možno nabudúce-pri plánovaných cyklocestách za slovenskými minipivovarami ma čakajú znova aj Piešťany. Nasledujú Trebatice, Vrbové, Prašník. Tu už sa blížime k nášmu "domácemu" pohoriu-Malé Karpaty. Stúpanie na Košariská zmenilo niekoľkokilometrovú rovinatú cestu za Piešťanami. Kopček 7-8% - po pravej strane som začal vyzerať Štefánikovu Mohylu. Na Košariskách je možnosť posedenia hneď pri ceste v pohostinstve-aj mi dvaja sme to využili. Mali sme toho už dosť-hlavne asi ja s tým boľavým miestom konča chrbta. Miro chcel vyjsť až hore na mohylu-ja ho vraj môžem počkať dole v Brezovej pod Bradlom. Neviem kde sa vo mne našla zrazu tá energia. Nakoniec mohylu toho dňa zdolali dvaja cykloturisti-Miro a ja. Je pravda že u mňa to bolo systémom 100 metrov v sedle, 200 metrov tlačiť...Ale hore som sa dostal asi za 25 minút. Miro už oddychoval v tieni stromov čo sú na otočke parkoviska priamo pod Mohylou /543mnm/. Pokoryl som teda najvyšší vrch Myjavskej pahorkatiny! V čase nášho/môjho príchodu /cca 17:00/ bol ešte otvorený stánok s občerstvením. Kúpil som pivo a 1,5L malinovku-všetko bolo aj s "vysokomohyláckou" prirážkou-malinovka vyšla na 100 Sk o pive v plechovkách ani nevravím...Po zabezpečení pitia na večer sme si prezreli Mohylu-niekto mierne upravil nápis na náhrobku M.R. Štefánika. A to veľmi jednoducho- na doske napísané "VEĽKÉMU SYNOVY OSLOBODENÝ NÁROD ČESKOSLOVENSKÝ" vtipne vymazal "česko"... Aj taký ľudia sú, poničia, nedbajú na druhých. Pohľad do okolia, na myjavské kopanice a na Brezovské karpaty musí byť pri lepšej viditeľnosti ešte úchvatnejší. Po krátkom posedený sme sa vybrali hľadať miesto na spanie. Rozhodovali sme sa či ísť do Brezovej do penziónu. Ale pár metrov pod Mohylou je odbočka v pravo do lesa. Teda šťastie skúšame takto. Po pár metroch sa po ľavej strane znenazdajky objavila stavba-kamenná chata. Asi bufet na letnú sezónu-ešte bol však na naše šťastie zavretý-okná zakryté drevenými okenicami. Má však ideálne parametre pre cykloturistu. Veľkú betónovú plochu krytú strechou. Tak a miesto na nocľah Miro našiel rýchlo! Zložili sme sa, urobili základnú očistnú kúru-nemali sme už veľa vody v cyklofľašiach ale stačilo nám našťastie aj to málo. Nebudeme sa hádam polievať malinovkou, nedajbože pivom....Pripravili sme si večeru-takú typickú cykloturistickú-chlieb, masová paštéta a na zapíjanie pivo. Ako tak jeme, počujeme že ide auto. "asi niekto na Mohylu" hovorí Miro. Ale chyba-zvuk motora je stále silnejší-až zastalo pri nás pekne-krásne auto. Ukázalo sa , že to je starší pán a jeho manželka a chata je ich. Priniesli si veci na zajtrajšie otvorenie chaty-bufetu pre verejnosť. Tak sme sa s nimi porozprávali.Vysvitlo, že boli bratislavčania a toto tu kúpili na dôchodok...tak možno raz aj ja, že by som...!? Sľúbili sme, že na noc im to tu postrážime. Rozlúčili sme sa a ostali v lese sami. Bolo asi osem hodín večer-čo robiť ? Ideme spať-máme toho aj tak za dnešný deň až-až....Večierka teda je ešte za svetla a neuveriteľného čvirikania, štebotania, trilkovania, pískania, vŕzgania, šuchotania-toľko rôznorodých zvukov som dlho nepočul. Príroda a les vie vykúzliť naozaj zaujímavé veci. Tu by som mohol skončiť etapu číslo 6. Ale nedá mi nespomenúť noc a jej moc. Prebral som sa v hlbokej tme-niečo sa mi nezdalo-tmu beriem, ale bolo úplne - TICHO ! Neviem, nemám rád keď doma tykajú hodiny, ale ani takéto "hrobové" tiché prostredie sa mi dvakrát nezalieča. Vtedy začne predstavivosť pracovať na plné obrátky. Aj ja som tak mal....Videli ste film Záhada Blair Witch? Ja áno-poviem Vám - je to o nervy. A na tento film som si teraz spomenul....Tu, v totálnej tme a totálnom tichu. Alebo že by nie?! Začínam znova driemať. Zrazu jemný šuchot, prasknutie konára. Kde to bolo a ako ďaleko, neviem. Zatajil som dych, šuchot pokračoval. A tu začala tá predstavivovsť hrať prvé husle. Čo keď, čo ak ...!? Asi 1 hodinu spánok nikde. Len to tiché šuchotanie a pukanie konárikov. Ale nejako nikto nechodil a tak ma znova premohly driemoty a spánok.. Čas kedy sa toto stalo-asi 22:00. Ešte raz som sa zobudil, a tentoraz aj Miro. Zo sna nás prebral škrek, výkrik a beh po listí vôkol nás. Miro hneď rozsvietil baterku a začal ňou šemovať ako so svetelným mečom, ale ako to prišlo tak aj odišlo. Čo to bolo nevieme dodnes-to je tak, chlapci z mesta v lese .

SUMÁR 6 DŇA DÁTUM: 30.MÁJ 2003 LOKALITA: DUCHONKA-BREZOVÁ POD BRADLOM /Štefánikova mohyla/ CELKOVÝ ČISTÝ ČAS: 5:43:37 /7:00-18:00/ PREJDENÉ KM:84,27 MAX RÝCHLOSŤ:57.0 PRIEMERNÁ RÝCHLOSŤ:14.7
7 DEŇ - 31.MÁJ 2003

Svetlo. Ráno. Žijeme! Hurá... Nechýba nám nič. Posledná etapa nás teda čakala-celých. Témou číslo jedna bol samozrejme nočný škrek-stále nám nedal pokoj. Miro zatiaľ pripravil čaj na prenosnom skladacom variči na tuhý lieh. Ale o ňom som Vám už tuším písal. Také výhľady, aké sú z Bradla do okolia by som Vám doprial /hlavne Petržalčanom/ - hneď by sa nám lepšie ráno vstávalo ! Idylku prerušuje len motorkár. Na takej starej káre-hučala na celý les-aj zvuku tejto ozruty som sa zľakol. Keď sme sa zohriali čajom, žalúdok posilnili raňajkami a pokochali výhľadom na kopanice, zbalili sme sa a zjazdom pri využívaní bŕzd nas spomalila až prvá križovatka v Brezovej pod Bradlom. V potravinách-zmrzlinka na rozbeh. Na parkovisku stáli autobusy s tabuľkami na ktorých mali cieľovú stanicu VW SK-náš chlebodarca... Zakývali sme posledný raz Štefánikovej mohyle a vydali sa na ďalšie kilometre po Slovensku-už smerom k hlavnému mestu. Z Brezovej po peknej ceste idete smerom na Hradište pod Vrátnom. Po ľavej strane sa týčia Karpatské vrchy. Preleteli sme cez Jablonicu-obec sa spomína už v roku 1262 ako majetok hradu Hlohovec, neskôr panstva Korlátskeho hradu-majú tu viate piesky, asi preto ich v histórii stále odvialo nejakému inému pánovy...Ďalej cesta smeruje cez Cerovú. Tu láka zrúcanina hradu viditeľná už z diaľky /455mnm/. Hrad sa prvý krát spomína v roku 1289 ako majetok Uhrina. Mal chrániť západné hranice uhorského štátu. Významnú úlohu zohrával aj pri bojoch Matúśa Čáka s kráľom Karolom Róbertom. Čas na výstup do 13% kopca smerujúceho k zrúcanine nebol. Pokračujeme ďalej na Privaly, Plavecký Peter a Plavecký Mikuláš. Blízko Plaveckého Petra je vodná nádrž Buková-kúpanie možné, naše zastavenie nemožné-čas..... Cesta už aspoň nemá žiadne prekvapenia vo forme dlhých alebo náhlych prevýšení, predsa len hory a vrchy už máme za sebou. A tak si len vychútnávam jazdu. V jednom momente nás míňa pekná mamička aj s peknou dcérou /asi/, obzerám sa, zastavujú...Ahá, oni zastavili, ale idú oberať ovocie rastúce pri ceste. A ja že sa ku nám pridajú! Tak teda ide sa ďalej na Plavecké Podhradie-Plavecký hrad je tiež peknou dominantou . Sem si raz určite urobím výletík-až k zrúcanine skoro 800 ročného hradu. Prechádzame cez Sološnicu, Rohožník-tu stavajú nové výstavne rodinné domy-kde na to ľudia beriete peniaze?! Keďže sa blížilo k 12 hodine-čas obeda, začal sa ozývať hlad. U mňa ani nie-len Miro začal zvyšovť rýchlosť aby sme stihli otvorené potraviny v Kuchyni /nestihli/, v Perneku /znova nestihli/. Pred Pernekom fúkal protivietor-Miro zdrhol, ja som pedáloval sám. Rýchlosť ho prešla po tých druhých potravinách, zavreli mu pred nosom-chacha! Kľudnejším tempom sme sa presúvali na Jabloňové, tu som v otvorených /sláva/ potravinách kúpil obed. Rozhodli sme sa, že domov nebudeme pokračovať z Lozorno na Stupavu. Ale v Lozorne odbočíme na strarú dobre známu cestu a popri Košariskách vstúpime na CHKO Malé Karpaty. Pri vodnej nádrži Lozorno obedujem-máme tresku a čestvé rohlíky-mňam. Chvíľu posedíme, ale nedá sa dlho. Partia bratislavčanov si vyšla do lesa-s autom plným piva a jedla. Niečo slávili, že by ochrancovia prírody?! My sa radšej pohneme, nechce sa nám pozerať ako si dokážu užívať víkendy bratislavčania. Bez auta ani na WC...Ďalej Vás čaká cesta lesom, lesom a ešte raz lesom. Škoda len, že to občas kazia niektorý /vteda hlavne Pezinčania/ a skracujú si cestu ani neviem kam-samozrejme na autách ! Tu by políca vybrala pekných pár pokút-keby tu ovšem bola. Okolie sa moc vychutnávať na cesťáku nedá, cesta je rok za rokom viac a viac deravá. Stráca sa do nenávratna. Je to neustále stúpanie, ale po tých prechodoch sediel pred pár dňami to zvládam hravo. Po prekonaní stúpania nasleduje zjazd, prejdete cez starú hrdzavú bránu-teraz je už našťastie otvorená. Na prvej odbočke treba zabočiť do ľava. Tu miniete v pravo "súkromný pozemok s bazénom, vľavo stavbu využívanú na školy v prírode /asi/. Cesta Vás priamo privedie tam kam nás, na B12 ku chate. Chate je dobre skrytá na Košariskách. Ale zastavenie stojí zato, keď však nebudete mať šťastie a bude "narváno" tak miesto chytíte asi len priamo na lavičkách na ktoré páli slnko ako divé. My sa teraz veľa nezdržujeme. Vyrážame s vetrom vo vlasoch /kto má prilbu, tak v prilbe...smer Veľký Javorník /593 mnm/ . Cesta ďalej vedie na Biely Kríž, pri Hornom červenom kríži sa s Mirom lúčime, oddeľujeme sa. Tu sa teda v podstate končí cyklocesta Slovensko´03. Miro pokračuje do Rače, ja na Železnú studienku. Idem rýchlo-to som asi nachytal za tých sedem dní od Mira a Dana. Cesta do Petržalky bola bezproblémová-v máji 2003 sa dalo ešte ísť s bicyklom priamo po moste Lafranconi. Teraz to je už zakázané značkou-cesta je možná len po chodníku vedúcom pod úrovňou mostnej cesty. Je to síce bez áut, ale na petržalskej strane sa potom musí ísť pre mňa nezáživnou cestou priamo k Novému mostu. A to sa mi málokedy chce. Ani dnes tomu nebolo inak. Posledné metre a už vidím moju "dominantu" modrý kostol a pri ňom môj dom-môj hrad..... Teda prežil som cyklocestu, ktorá bola pre mňa prínosom. Ako po stránke športovej, tak aj poznávacej. Z opisu cesty ste určite vyrozumelii, že viac bolo toho špotového. V budúcnosti chcem ja, alebo aj Vám odporúčam prejsť denne max 80-90 km-keď chcete mať zážitok aj poznávací. Je samozrejme rozdiel prejsť denne 90km po rovine a ísť dve tretiny etapy do kopca /viď cesta Námestovo-Tatranská Štrba. Teda za týchto sedem dní od 25.V.2003 až do 31.V.2003 sme prešli 733 km po Slovensku. Je to priemer 104,7 km denne-prežiť sa to dá, je to však cyklistika. Ale u mňa je príklon skôr k cykloturistike. A to je veľký rozdiel. Miro a Dano sú samozrejme tiež v inej výkonnostnej kategórii-na nich jednoducho nemám a nebudem mať /alebo aj nechcem mať..../ Objavil som určite veľa krás a netušených zákutí na našom Slovensku-ktoré si zaslúžia znova sa vydať na podobnú cyklocestu aj v budúcnosti. Objavil som však aj tú vec, čo už som napísal pri dosiahnutí Štrbského Plesa: "NIE JE DOLEŽITÝ ČAS A RÝCHLOSŤ, ALE TO, ŽE DOKÁŽETE PREKONAŤ SAMI SEBA "! Ešte by som na záver dodal - dôležite nie sú ani prejdené km.... Dopedálovania!!!!

SUMÁR 7 DŇA DÁTUM: 31.MÁJ 2003 LOKALITA: BREZOVÁ POD BRADLOM /Štefánikova mohyla/-BRATISLAVA-Petržalka CELKOVÝ ČISTÝ ČAS: 6:32:51 /8:00-16:00/ PREJDENÉ KM:114.02 MAX RÝCHLOSŤ:59.0 PRIEMERNÁ RÝCHLOSŤ:17.4

Účastníci cyklocesty Slovensko 2003
Miro Machovich -Bratislava - VW, Dano Drahoš - Lozorno - VW, Ľuboš Horňák - Bratislava - VW /lubo.hornak@chello.sk/